Preskočiť na hlavný obsah

Rozhodni to za mňa!

Čo keby som vám ponúkla dve možnosti: možnosť robiť rozhodnutia za ostatných a naopak, možnosť delegovať bremeno rozhodnutí na niekoho iného a zbaviť sa tak zodpovednosti? Pre ktorú možnosť by ste sa rozhodli? A koľko by ste boli ochotní za to zaplatiť?

Takéto rozhodovanie o rozhodovaní - nie je to ľahké, že? Urobiť rýchle a správne rozhodnutie, obzvlášť, keď ste pod tlakom. Autori Ertac, Gumren a Gurdal (2019) zisťovali, či a koľko sú ľudia ochotní zaplatiť za to, aby riskantné rozhodnutie za nich vykonal niekto iný, čím by sa vyhli zodpovednosti. A na druhej strane, či a koľko sú ochotní zaplatiť za to, aby si mohli ponechať svoju nezávislosť a rozhodovať sa na vlastnú zodpovednosť. Pracovali teda s dvomi konštruktmi, a to potreba autonómie rozhodovania a túžba vyhnúť sa zodpovednosti v rizikových situáciách.

Tieto konštrukty úzko súvisia s tým, ako sa rozdeľujú rozhodovacie právomoci v skupinách. Byť schopný urobiť rizikové rozhodnutie aj v mene ostatných a prijať zaň zodpovednosť, je jednou z kľúčových charakteristík dobrého lídra (Ertac, Gumren, & Gurdal, 2019). Nie je tajomstvom, že na pozíciách líderstva sa častejšie uplatňujú muži než ženy (Eagly & Karau, 2002). Niekto by mohol tvrdiť, že ešte aj dnes v 21. storočí za to môže diskriminácia žien. Avšak, možno je na mieste sa zamyslieť aj nad otázkou, či sa muži a ženy správajú odlišne pokiaľ ide o rozhodovanie v spoločenskom a ekonomickom kontexte. Získané poznatky v moderných kultúrach poukazujú na to, že ženy sú vo všeobecnosti averznejšie voči riziku, spoločensky orientovanejšie, menej súťaživé či menej konkurencieschopné (Gong & Yang, 2011). 

Berúc do úvahy uvedené zistenia, sa autori Ertac, Gumren a Gurdal (2019) snažili zistiť, či je menšie zastúpenie žien na vysokých pozíciách spôsobené ich nižšou potrebou autonómie pri rozhodovaní, vyššou averziou k zodpovednosti alebo oboma. Taktiež zisťovali, či sa potreba autonómie alebo postoj voči zodpovednosti, mení v závislosti od toho, či jednotlivci delegujú alebo sa rozhodujú v mene muža či ženy. Účastníci experimentu boli rozdelení do dvojíc a k dispozícii mali určité množstvo peňazí, ktoré mali rozdeliť medzi riskantnú možnosť a bezrizikovú(bezpečnú) možnosť. Vždy jedna osoba z dvojice (decision-maker) bola v pozícii robiť rozhodnutia za seba aj za toho druhého (non-decision-maker) a tieto roly sa medzi nimi vystriedali.

A na čo teda títo vedci svojim výskumom prišli? Ženy sú ochotnejšie zaplatiť za to, aby sa vyhli riskantným rozhodnutiam v mene inej osoby a majú nižšiu potrebu autonómie, teda potrebu kontroly nad vlastnými rozhodnutiami. Kdežto muži preukázali väčšiu ochotu prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ako aj väčšiu potrebu autonómie, čo naznačuje, že sa budú viac snažiť stať sa vodcami v skupine. Predovšetkým sa o to budú snažiť, pokiaľ sú v skupine aj iní muži, ktorí by nedajbože mali rozhodovať za nich (Ertac, Gumren, & Gurdal, 2019).

Autor: Michaela Kaščáková

Referencie:

Eagly, A. H., Karau, S. J. (2002). Role congruity theory of prejudice toward female leaders. Psychological Review, 109, 573–597.

Ertac, S., & Gurdal, M. Y. (2012). Deciding to decide: Gender, leadership and risk-taking in groups. Journal of Economic Behavior & Organization, 83(1), 24–30. doi:10.1016/j.jebo.2011.06.009 

Ertac, S., Gumren, M., & Gurdal, M. Y. (2019). Demand for Decision Autonomy and the Desire to Avoid Responsibility in Risky Environments: Experimental Evidence. Journal of Economic Psychology, 102200. doi:10.1016/j.joep.2019.102200 

Gong, B., & Yang, C.-L. (2012). Gender differences in risk attitudes: field experiments on the Matrilineal Mosuo and the Patriarchal Yi.  Journal of Economic Behavior & Organization, 83, 59–65.

Obrázky prevzaté z: 
https://www.123rf.com/photo_109358165_stock-illustration-young-troubled-couple-confused-woman-and-man-thinking-together-people-with-question-marks-vector-ill.html
https://www.istockphoto.com/vector/cartoon-vector-direction-sign-with-two-decision-arrows-risk-and-safety-gm691863778-127663451

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným
Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu