Preskočiť na hlavný obsah

Peniaze ako liečivá sila?

Peniaze možno nie sú len kus papiera, ktorý vymeníme za niečo, čo má pre nás hodnotu.
Môžu nás ovplyvňovať aj inak? Viete si predstaviť, že jednoduchá myšlienka na peniaze vie zmierniť psychickú ale aj fyzickú bolesť? A ak poviem, že pri predstave utrácania peňazí sa pociťovanie bolesti zvýši? Vyzerá to ako žart. Ako už len môže ovplyvniť myšlienka na peniaze prežívanie bolesti?

Myšlienka na peniaze má psychologickú silu, dosť veľkú na to, aby zmenila reakcie na psychologickú bolesť, akou je sociálne vylúčenie, ale aj na fyzickú bolesť (Zhou, Vohs & Baumeister, 2009).

Na tieto otázky odpovedali autori Zhou, Vohs & Baumeister (2009) v experimentoch, ktoré vykonali na vysokoškolských študentoch. Pri prvom experimente zameranom na psychickú bolesť, jedna polovica mala počítať peniaze, druhá len obyčajné papiere. Následne hrali hru na PC, ktorá ich po niekoľkých kolách vylúčila z hry – zažili sociálne vylúčenie. Fyzickú bolesť merali pomocou namáčania prstov do horúcej vody (50° C). V oboch prípadoch pociťovali nižšiu bolesť tí, ktorí počítali peniažky, namiesto papierov. To znamená, že pociťovali menšiu bolesť zo sociálneho vylúčenia, ale aj menšiu fyzickú bolesť. Cítili sa akosi silnejší, keď mysleli na peniaze.
V ďalších experimentoch skúmali, či strata peňazí môže zvýšiť tieseň zo sociálneho vylúčenia a fyzickú bolesť. Polovica mala napísať svoje výdavky za posledných 30 dní, druhá informácie o počasí. Opakovali hru a namáčanie prstov. V oboch prípadoch sa ukázalo, že premýšľanie o utrácaní peňazí zvýšilo negatívny dopad sociálneho vylúčenia ale aj fyzickej bolesti. 
A čo túžba po peniazoch? Vie ovplyvniť bolesť, ktorú cítime, túžbu po peniazoch?
Vie. Väčšiu túžbu po peniazoch aktivovala fyzická ale aj psychická bolesť. Študenti sa podrobili testovaniu, pri ktorom sa ukázalo ako veľmi vie bolesť ovplyvniť túžbu po peniazoch. V tomto experimente sa zamerali na sociálne vylúčenie pri vyberaní si partnera. Vo výsledku, tí, ktorí boli odmietnutí, mali tendenciu menej prispieť sirotincu a vzdávali sa viac svojich rozkoší pre peniaze. Fyzickú bolesť skúmali slovnými spojeniami, ktoré boli nabité bolesťou, napr. bolesť hlavy. Výsledky ukázali, že myšlienky na fyzickú bolesť takisto zvyšovali túžbu po peniazoch.  

Autori Zaleskiewicz a kol. (2013) zašli ešte ďalej a vyskúmali, že obyčajná interakcia s reálnymi ale dokonca aj hranými peniazmi výrazne znížila strach zo smrti. V tejto štúdii sa symbolická sila peňazí ukázala ako mocný nástroj pri tlmení existenčnej úzkosti.

Vyzerá to tak, že peniaze neplnia len funkciu prostriedku pri výmene tovaru a služieb, ale majú aj jasnú symbolickú silu (Solomon, Greenberg & Pyszczynski, 2004).



Možno nás delí len obyčajná myšlienka na peniaze od lepšieho prežívania nášho krásneho života. Vyskúšate to? 

Autorka: Lucia Slezáková


Zdroje:

Zhou, X., Vohs, D., K., & Baumeister, F., R. (2009). The Symbolic Power of Money. Reminders of Money Alter Social Distress and Physical Pain. Association for Psychological Science. 20(6), 700 – 706.
Zaleskiewicz, T., Gasiorowska, A., Kesebir, P., Luszczynska, A., & Pyszczynski, T. (2013). Money and the fear of death: The symbolic power of money as an existential anxiety buffer. Journal of Economic Psychology. doi: http://dx.doi.org/10.1016/j.joep.2013.02.008
Solomon, S., Greenberg, J., & Pyszczynski, T. (2004). Lethal consumption: Death-denying materialism. Psychology and Consumer Culture: The Struggle for a Good Life in a Materialistic World. 127-146.


Komentáre

  1. Netuší, prečo hovoria, že peniaze nemôžu kúpiť šťastie. Môže si kúpiť veci, ktoré vám prinesú šťastie. Aj keď dnes veľa ľudí prišlo o prácu, je to veľmi znepokojujúce. Pokiaľ ide o mňa, som nezávislý pracovník a cítim, ako sa zhoršuje hospodárska situácia. Tiež sa učím obchodovať s touto spoločnosťou http://www.forex-broker-rating.com/instaforex v prípade, že nedostanem žiadnu prácu skoro.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným
Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu