Podľa rebríčka SRSS (Holmes & Rahe, 1967) je strata zamestnania 8. najstresujúcejšou udalosťou v živote človeka. V súčasnej situácii (kríza vzniknutá následkom epidémie ochorenia COVID-19) by sa však pravdepodobne umiestnila aj vyššie. To, že nezamestnanosť dlhodobo negatívne ovplyvňuje život nielen zasiahnutého jedinca, ale aj životy jeho blízkych, je pomerne známe. Zaužívaným riešením takejto situácie je zväčša opätovné zamestnanie sa. Niekto si dokáže nájsť novú prácu v priebehu pár dní, inému sa to nemusí podariť ani ďalšie roky. Faktorov, ktoré to ovplyvňujú je viacero - napríklad ponuka trhu práce, osobná finančná situácia atď.
Výskumníci Rose a Stavrova (2019) sa rozhodli preskúmať akú úlohu v tomto procese zohráva životná spokojnosť, teda či ovplyvňuje pravdepodobnosť opätovného zamestnania sa. Na zistenie využili dáta z panelu GSOEP, ktoré mapovali pracovné počiny vyše 5 tisíc nezamestnaných Nemcov za viac ako 10 rokov. Zaujímalo ich, či sa pravdepodobnejšie zamestnajú ľudia, ktorí sa v pozícii nezamestnaného cítia nespokojne, majú sklony k depresívnemu správaniu a chcú zmenu (ľudia s nízkou životnou spokojnosťou), či ľudia, ktorí sú spokojní, pričom by zmenu prijali (ľudia s miernou životnou spokojnosťou), alebo ľudia, ktorí sú so svojim životom spokojní natoľko, že v dobrej viere očakávajú už len lepšie (ľudia s vysokou životnou spokojnosťou).
Ak ste si mysleli, že to bude tretia skupina, vyvediem vás z omylu. Síce platí, že čím sú ľudia so svojím životom spokojnejší, tým nižšie sú ich šance na nezamestnanosť, zároveň však privysoká životná spokojnosť môže znižovať motiváciu meniť ich súčasný stav. Taktiež vedie k nadmerným očakávaniam a preceňovaniu vlastných schopností, čím sa riziko nezamestnanosti v konečnom dôsledku zvyšuje. Vyššie šance byť bez práce a nižšie šance na opätovné zamestnanie majú aj ľudia s nízkou životnou spokojnosťou. Pocit neužitočnosti, vyplývajúci z nezamestnanosti, by podľa ekonómov mal zvyšovať úsilie pri hľadaní novej práce, pričom ho však môže aj oslabovať. Zo skúmaných dát vyplynulo, že mierna spokojnosť so životom je považovaná za optimum a bola spojená s najvyššou pravdepodobnosťou opätovného zamestnania sa.
Podobnú problematiku zachytáva aj výskum od pani Krause (2013), v ktorom však mali muži navrch. Ich životná spokojnosť zvyšovala pravdepodobnosť opätovného zamestnania sa viac ako životná spokojnosť žien. Naša dvojica výskumníkov však pohlavie na pomyselný zoznam zvýhodnení nepridala.
Prečo je teda zlatá stredná cesta (mierna životná spokojnosť) v tomto prípade taká prospešná? Ľudia, ktorí sú „nohami na zemi“, pociťujú dostatočne silnú motiváciu, zároveň sa spoliehajú na pocit vlastnej efektívnosti a nič nenechajú na náhodu.
Je už len na nás, či toto vedecké zistenie ovplyvní naše životy, alebo nie.
Autorka: Lucia Hrubá
Zdroje:
Holmes, T. H., & Rahe, R. H. (1967). The social readjustment rating scale. Journal of psychosomatic research.
Krause, A. (2013). Don’t worry, be happy? Happiness and reemployment. Journal of Economic Behavior & Organization, 96, 1-20.
Rose, D., & Stavrova, O. (2019). Does life satisfaction predict reemployment? Evidence form German panel data. Journal of Economic Psychology, 72, 1-11.
Komentáre
Zverejnenie komentára