Preskočiť na hlavný obsah

Poskytujú sebavedomejší zdravotnícki pracovníci menej kvalitnú zdravotnú starostlivosť?


Asi ste sa aj vy teraz zamysleli nad tým, ako môže menej sebavedomý zdravotník poskytnúť lepšiu starostlivosť ako príliš sebavedomý zdravotník. Môže to byť tak? Ak by ste videli lekára, z ktorého srší ego, mali by ste mať obavy o svoje zdravie? Alebo naopak, tešiť sa, že vidíte nesebavedomého lekára s pocitom, že Vám určite pomôže lepšie? Poďme na fakty.



Zaujímavým faktom je, že následkom zlej kvality zdravotnej starostlivosti alebo nesprávnou liečbou v USA nesprávne  diagnostikujú 10 až 15% pacientov (Kovacs, Lagarde, Cairns, 2020).

Zdravotníci by mali v prvom rade počúvať pacientov, čo ich zdraviu najviac ťaží, a tým pádom by vedeli vybrať správnu diagnózu. Určite si spomínate alebo ste počuli niekoho, ako opisuje to, že lekár málo komunikuje, vypočuje pacienta len krátko a hneď určuje diagnózu.

Nadhodnocovanie svojich schopností v prijímaní správnych a rýchlych rozhodnutí, môže viesť k dvom nežiaducim dôsledkom. Po prvé, príliš sebavedomí lekári preceňujú pravdepodobnosť, že ich intuícia je správna. Preto získavajú informácie o zdravotnom stave pacienta menej dôkladne. Následne podceňujú možnosť, že by choroba mala inú príčinu než tá, ktorú predpokladajú (McSherry,1997; Voytovich,Rippey,Suffredini,1985). Za druhé, títo lekári necítia takú potrebu konzultovať a radiť sa so svojimi kolegami (Baumann,Deber,Thompson,1991; Berner,Graber,2008).



Na druhej strane, výsledky štúdie Katie M. Owens a Stephanie Keller naznačujú, že sebadôvera je dôležitá charakteristika zdravotníckeho personálu. Pacienti hodnotili lepšie svoju skúsenosť so zdravotníckym personálom v prípade, že mal vyššie sebavedomie (Owens, Keller 2018).

Povedali by ste že sebadôvera je považovaná za jeden z najvplyvnejších faktorov ovplyvňujúcich výkon? Áno je. Zároveň zohráva dôležitú úlohu v dosahovaní úspechu a jej nedostatok je spájaný s neúspechom. Hoci sebadôvera nemôže nahradiť kvalifikáciu, vytvára dôveru a predpoklad na zvládnutie zložitých situácií.

Zmení sa po tomto Váš pohľad na zdravotníkov? Budete si dávať pozor na to, aké má sebavedomie? Možno si v budúcnosti overíte na vlastnej koži, aký pocit to vo Vás vyvolalo.

Autorka: Erika Moravská


Referencie:

BAUMANN, A. O., DEBER, R. B., THOMPSON, G. G. 1991. Overconfidence among physicians and nurses: the “micro-certainty, macro-uncertainty” phenomenon. In: Social Science & Medicine, Volume 32, Issue 2, 1991, pp. 167-174. Dostupné na: https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/027795369190057J
BERNER, E., GRABER, M. 2008. Overconfidence as a cause of diagnostic error in medicine. In: The American Journal of Medicine, Volume 121, Issue 5, Supplement, May 2008, pp. S2-S23. Dostupné na: https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S0002934308000405
KOVACS, R. J., LAGARDE, M., CAIRNS, J. 2020. Overconfident health workers provide lower quality healthcare. In: Journal of Economic Psychology Volume 76, January 2020, 102213. Dostupné na: https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0167487019300455?via%3Dihub
MCSHERRY, D. 1997. Avoiding premature closure in sequential diagnosis. In: Artificial Intelligence in Medicine, Volume 10, Issue 3, July 1997, pp. 269-283. Dostupné na: https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0933365797003965
OWENS, K. M., KELLER, S. 2018. Exploring workforce confidence and patient experiences: A quantitative analysis. In: Patient Experience Journal Volume 5, Issue 1 - 2018, pp. 97-105. Dostupné na: https://pxjournal.org/cgi/viewcontent.cgi?article=1210&context=journal
VOYTOVICH, Q. E., RIPPEY, R. M., SUFFREDINI, A. 1985. Premature conclusions in diagnostic reasoning. In: Journal of Medical Education, 60 (4) (1985), pp. 302-307. Dostupné na: https://europepmc.org/article/med/3981589
Obrázky prevzaté z :

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným
Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu