Preskočiť na hlavný obsah

OČAKÁVANIE VS. REALITA: ODLIŠNÉ PROSTREDIE, ODLIŠNÍ MY


Spomínam si na strednú školu, ako sme počas prestávky riešili s dievčatami školské pletky a chlapci si medzi tým hádzali loptičkou pomedzi lavice. Ako to však býva, loptička narazila o svetlo, ktoré rozbila. V tej chvíli sme vedeli, že typická veta našej triednej príde za 3..2..1 „A TAKTO SA AJ DOMA SPRÁVATE?“. Vtedy sme túto otázku považovali za must-have jej výlevu, no dnes sa na ňu v mojom blogu pokúsime aspoň z časti odpovedať.


Výskumníci Tonge a kol. (2014) vo svojej štúdii preukázali vzťah medzi pro-environmentálnym správaním a  tzv. upnutím sa k určitému miestu.  Za upnutie sa k miestu môžeme vo všeobecnosti považovať pozitívne emocionálne spojenie so špecifickým miestom (Manzo 2003). To  celkom dáva zmysel, však? Veď predsa, ak cítim k miestu niečo pozitívne, nebudem ho ničiť.

Teraz si však môžete položiť otázku. Prečo niektorí ľudia ničia prostredie, v ktorom sa cítia dobre, ba dokonca k nemu cítia aj spomínané upnutie? Jedným z možných vysvetlení sme my. My ako ľudia s našimi osobnostnými charakteristikami rozvinutými na rôznych úrovniach. Ničenie prostredia sa nemusí týkať len tých najzakladnejších foriem, ako napr. nebudem rozbíjať sklo v učebni, alebo recyklácie, ale aj tých viac komplexnejších vecí, ako nakupovanie, ekologická stopa, investícia do energicky ekologických zariadení (napr. solárne panely, podlahové kúrenie...) a mnoho iných (Busic-Sontic, 2017).  

Výskum ukázal, že otvorenosť voči skúsenosti zvyšuje pravdepodobnosť finančnej investície do spomínaných energicky ekologických zariadení, zatiaľ čo extraverzia ju znižuje. Človek by si pritom povedal, že práve extraverzia, ktorej vyššie hodnoty sú spájané s asertivitou, ambicióznosťou a optimizmom, popoženú človeka uskutočniť aj neistejšie rozhodnutia, akými sú aj energicky ekonomické zariadenia. Avšak práve spomínaný optimizmus môže byť podľa výskumníkov kameňom úrazu. Ak majú extravertní jedinci tendenciu cítiť pozitívne emócie a prílišný optimizmus, ťažšie sa môžu vedieť zamerať na environmentálne problémy našej planéty (Busic-Sontic, 2017).  

Čo nám z toho vlastne vyplýva? Moji spolužiaci sa mohli, no nemuseli, správať doma tak isto ako v našej triede. Skutočnosťou však ostáva, že osobnostné charakteristiky máme všetci do jedného a sem tam každý z nás spraví vec, za ktorú by si zaslúžil počuť otázku mojej triednej „A takto sa aj doma správate?“.


 Alica Járeková

Referencie:
Tonge J., Ryan M. M., Moore S. A., Beckley E. L. (2014). The Effect of Place Attachment on Pro-environment Behavioral Intentions of Visitors to Coastal Natural Area Tourist Destinations. Journal of Travel Research, 54(6).
Busic-Sontic A., Czap N. V., Fuerst F. (2017). The role of personality traits in green decision-making. Journal of Economic Psychology, 62, 313-328.
Manzo L. C. (2003). Beyond House and Haven: Toward a Revisioning of Emotional Relationships with Places. Journal of Environmental Psychology, 23 (1), 47-61.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným
Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu