Preskočiť na hlavný obsah

Bojí sa straty viac Janko, Ethan alebo Hisashi?


U väčšiny ľudí je v situácii, kde je možná strata alebo zisk, prítomná averzia voči riziku alebo strate. Z pohľadu psychológie majú straty pre nás väčšiu váhu ako zisky. Avšak, vnímame to všetci rovnako? Existujú rozdiely medzi rôznymi kultúrami vo vnímaní straty?


Mei Wang a kol. (2017) sa snažili odpovedať na túto otázku skúmaním ľudí v 53 krajinách. Do ich prieskumu zakomponovali otázky z Hofstedeho prieskumu o kultúrnych dimenziách.

Vo svojom výskume sa zamerali na 4 kultúrne dimenzie:

Individualizmus vs. Kolektivizmus
V spoločnostiach s vyšším stupňom kolektivizmu (napr. Čína) sú ľudia identifikovaní ako súčasť väčších spoločenských skupín. V tých individualistických sa považujú za dôležitejšie osobné hodnoty a straty. U ľudí z kolektivistických krajín sa predpokladá, že sú schopnejší vyrovnať sa so stratou, keďže dostávajú sociálnu podporu. S tým súvisí tzv. „cushion“ hypotéza, ktorá predpokladá, že v kolektivistických krajinách je pravdepodobnejšie, že keď ľudia potrebujú finančnú pomoc, tak ju aj dostanú.

Fan a Xiao (2006) vo svojej štúdii porovnávali postoje k riziku v súvislosti s financiami medzi vzorkou pracovníkov z Číny a z Ameriky. Výsledkom ich štúdie bol fakt, že Číňania boli vo svojich finančných rozhodnutiach tolerantnejší voči rizikám v porovnaní s americkou vzorkou. Potvrdila sa tak aj vyššie spomenutú tzv. „cushion“ hypotéza.   

Odstup od moci
Kultúra s vysokým odstupom od moci je založená na bohatstve, moci a sociálnom postavení. Nerovnosť v spoločnosti, čo sa týka moci, by mohlo spôsobiť, že spoločnosť, kde je vysoký stupeň odstupu od moci, by sa jednotlivci mohli cítiť bezmocnejší v súvislosti s dôsledkami strát.

Maskulinita vs. Feminita
Krajinám s vysokou mierou maskulinity sa pripisuje väčší význam cieľom ega, napr. bohatstvo a kariéra. Tam, kde je vyššia miera feminity sú dôležitejšie sociálne ciele, napr. vzťahy, pomoc druhým a fyzické prostredie. Krajiny s vyššou maskulinitou sa menej zaoberajú prehodnocovaním s cieľom usmerniť svoje emócie, preto bývajú citlivejší na straty.

Vyhýbanie sa neistote
Táto Hofstedeho dimenzia nám hovorí niečo o tom, do akej miery sú jednotlivci schopní tolerovať nejednoznačné situácie. V kultúrach s vysokou mierou vyhýbania sa neistote sú menej schopní vyrovnať sa s neistotou v živote, čo má za následok vyšší stupeň úzkosti a strachu. To môže viesť k vyššej averzii voči strate.

ČO PRINIESLI VÝSLEDKY?
Výskumom Wanga a jeho kolegov sa zistilo, že Individualizmus má tendenciu zvyšovať averziu voči stratám. Taktiež to platí aj pre dimenzie Odstup od moci a Maskulinita. Čo sa týka štvrtej skúmanej dimenzie, Vyhýbanie sa neistote, tam je ten vplyv menej významný. Vyhýbanie sa neistote teda nie je veľkým prediktorom averzii voči strate.

Mária Girová

Referencie:
Wang, M., Rieger, M. O., & Hens, T. (2017). The impact of culture on loss aversion. Journal of Behavioral Decision Making, 30(2), 270-281.

Fan, J. X., & Xiao, J. J. (2006). Cross-cultural differences in risk tolerance: A comparison between Chinese and Americans. Journal of Personal Finance, 5(54–75).





Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným
Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu