Preskočiť na hlavný obsah

Je tvoj pohár z polovice plný alebo z polovice prázdny?



Kognitívne skratky v myslení sú jednou zo základných tém psychológie. Jedná sa o rôzne heuristiky, vďaka ktorým nemusíme rozmýšlať priveľa, stačí nám málo námahy a tým šetríme čas. V tomto blogu budem písať o tom ako nás ovplyvňuje jedna z týchto skratiek v myslení – Rámovací efekt

Rámovací efekt je skratka, kedy sa ľudia rozhodujú o možnostiach vďaka tomu, že sú prezentované pozitívne alebo negatívne, to znamená ako strata alebo ako zisk. V skratke, sú vám predostreté 2 možnosti, ktoré sú totožné iba inak povedané a vy si vyberiete tú pozitívnejšiu. Jeden z najlepších príkladov je ten, že pozitívne zmýšľajúci človek vidí pohár z polovice plný, negatívne zmýšlajúci ho vidí z polovice prázdny.



Ak si si ani po takomto vysvetlení niesi istý, že tomu správne chápeš, klik na videjko:


Rámovací efekt však môže mať aj negatívny dopad. Keďže sme ním ovplyvnení všetci, všetci znamená aj politici, pri tomto efekte niesú nedotknuteľní ako inokedy ;). Výskum z ktorého vychádzam napísali dvaja páni v Belgicku (Kuehnhanss C., Heyndels B., 2018). Skúmali to, ako má takýto efekt vplyv na politikov, ktorí rozhodovali o platení daní, respektíve rozdelovaní benefitov medzi občanov (prídavky na deti). Viete si predstaviť, že by sa naši politici zúčastnili psychologického výskumu? Áno, ani ja nie, ktovie na čo by na Slovensku prišli. Na čo však prišli títo dvaja páni je viac než zaujímavé.Ich výsledky potvrdili existenciu rámovacieho efektu a to tak, že politici pripisovali väčšie benefity rodinám s deťmi ak mali menší príjem. Keď sa pozerali na zdaňovanie občanov v prípade že mať dieťa je „baseline“ a nemať dieťa je neželané, väčšie benefity poberala rodina s vyšším príjmom ak mala dieťa.

McCaffer a Baron tiež skúmali to, čo si ľudia myslia o odmeňovaní a penalizácií manželov, single ľudí, bezdetných alebo s deťmi (2004). Participantom boli predstavené rôzne možnosti odmeňovania alebo penalizácie v pozitívnom alebo negatívnom kontexte, finálny výsledok bol však vždy rovnaký. Výsledky výskumu hovoria, že participanti prisudzovali väčšie benefity ľudom s nízkymi prijímami a penalizáciu ľudom s vysokými prijímami.

Čo to ale všetko znamená? Znamená to jednoducho to, že máme nad vecami reálne rozmýšlať a neprisudzovať lepšie hodnotenie veciam len preto, že znejú pozitívnejšie. Ale aj tak si myslím, že je lepšie vnímať pohár ako z polovice plný ;)

                                                                                                               Katka Kollárová

Referencie:

McCaffery, E. J., & Baron, J. (2004). Framing and taxation: Evaluation of tax policies involving household composition. Journal of Economic Psychology25(6), 679-705.
Kuehnhanss, C. R., & Heyndels, B. (2018). All’s fair in taxation: A framing experiment with local politicians. Journal of Economic Psychology65, 26-40.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným
Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu