Preskočiť na hlavný obsah

ČÍM SME ŠŤASTNEJŠÍ, TÝM SME BOHATŠÍ. ALEBO NAOPAK?

(Prevzaté z „Can money really buy happiness?“ od K. Hurst, Júl 2017)

Každý z nás si v živote praje veľa peňazí, pretože si myslíme, že tak budeme šťastní. Touto otázkou sa zaoberali aj psychológovia a prišli na to, že sa treba pozrieť na tento problém z opačného uhlu. Spotrebiteľské správanie, teda zaobchádzanie s peniazmi, neovplyvňuje to, či je človek šťastný, ale šťastie ovplyvňuje spotrebiteľské správanie.

Určite sa vám už stalo, že keď ste mali veľmi zlý deň, povedali ste si, že si musíte niečo kúpiť, aby ste sa potešili. Tento princíp naozaj funguje a je aj dokázaný. Treba si však uvedomiť, čo to robí s našou peňaženkou. Ak sme teda veľmi šťastní, nemáme potrebu niečo kupovať, a tak si radšej peniaze odložíme. Šťastie má teda priaznivý vplyv na zvyšovanie našich vlastných úspor a znižuje našu potrebu konzumovať, zatiaľ čo nešťastní ľudia svoje peniaze utrácajú.

Šťastní ľudia nielenže majú vyššiu kontrolu nad svojimi výdavkami, ale aj predpokladajú priaznivú budúcnosť, pre ktorú sa oplatí šetriť si. Šťastní očakávajú, že sa ceny v nasledujúcich rokoch znížia, a očakávajú aj to, že sa dožijú vyššieho veku. Taktiež sú menej znepokojení nad dôsledkami svojho konania, pretože ich rozhodovanie ohľadom financií trvá dlhšie ako ľuďom, ktorí sú nešťastní. Čím sme teda šťastnejší, tým jednoduchšie kontrolujeme naše výdavky a snažíme si viac šetriť (Guven, 2012).

Ukázali sme si, že ako šťastní jednotlivci si dokážeme viac šetriť. A čo celé domácnosti? Autori Rao, Mei a Zhu (2016) vo svojej štúdii dospeli k záveru, že celkovo šťastnejšie domácnosti investujú do akcií a podielových fondov viac ako tie menej šťastné. S tým súvisí aj zistenie, že šťastné domácnosti, ktoré investujú, tak urobia až po dôkladnej kontrole možných rizík a zvážení iných súvisiacich ekonomických a demografických charakteristík. Rozložením našetrenej sumy na akcie alebo podielové fondy (prípadne aj iné formy investícií) môžu v konečnom dôsledku viesť ešte k efektívnejšiemu spôsobu šetrenia a rozloženiu rizika.

Pravdou teda je, že peniaze nerobia človeka šťastným, ale práve naopak, šťastie robí človeka bohatým. Šťastie vedie k tomu, aby sme si šetrili. A teda čím viac si šetríme, tým máme viac úspor, a tak sme bohatší. Buďte preto šťastní a prídu aj peniaze. 

Nikola Boldišová 

Referencie

Guven, C. (2012). Reversing the question: Does happiness affect consumption and savings behavior? Journal of Economic Psychology, 33(1), 701-717.

Rao, Y., Mei, L. & Zhu, R. (2016). Happiness and stock-market participation: Empirical evidence from China. Journal of Happiness Studies, 17(1), 271-293.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným
Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu