„NIE PENIAZE, ALE ZÁVISŤ VLÁDNE SVETU“ (Curt Goetz)

Ľudia sa v dnešnom svete snažia prekročiť rôzne rekordy. Dávajú si nedosiahnuteľné ciele a bezhlavo sa rútia za úspechom. Všetci sa neustále porovnávame so svojimi susedmi, priateľmi či súrodencami. Chceme sa im vyrovnať ba dokonca ich až predbehnúť.

(Prevzaté z “Te roade invidia?“ od P. Avram)

Porovnanie seba s ostatnými, či už úmyselne alebo neúmyselne, je všadeprítomným sociálnym fenoménom (Suls a kol., 2002). Porovnávame svoje staré ošúchané auto vs. najnovší model BMW nášho kamaráta, kamenisté Chorvátsko, v ktorom sme strávili minulý rok letnú dovolenku vs. exotické Thajsko, kde si odskočil náš nový kolega na Vianoce. Pittarello a kol. (2013) tvrdí, že aj na základe týchto rozdielov sa ľudia v rámci celej spoločnosti radia do rôznych kategórií.

Predovšetkým v západných spoločnostiach je finančné bohatstvo jedným z hlavných faktorov, ktoré sa používajú na rozdelenie občanov medzi “víťazov“ a “porazených“. Ľudia majú tendenciu chudobného odmietať a k bohatému sa v tej istej situácii správať oveľa ústretovejšie. Takéto negatívne správanie k znevýhodneným si všímajú už aj malé deti a práve to ich vedie k rôznym predsavzatiam. Určujú si ciele a hovoria si, čo chcú dosiahnuť až budú veľkí. Berú si príklad z úspešných ľudí, z ktorých robia svojich idolov a snažia sa ich čo najviac kopírovať. Rovnako aj Pittarello a kol. (2013) uvádza, že stanovenie špecifických cieľov vedie k vyššej motivácii, angažovanosti či túžbe dosiahnuť lepšie výsledky. Snažíme sa získať vlastné úspechy. Meníme sa tak z kolektivistov na individualistov. Zabúdame však na altruistické správanie voči blízkym a robíme všetko len pre to, aby sme my boli tí najlepší. Tento pocit sebauspokojenia nám následne zvyšuje subjektívnu pohodu (Suls a kol., 2002).

Na nešťastie, v živote prichádzajú aj zlyhania. Nie vždy sa nám darí splniť naše ciele, čo spôsobuje že nesúlad medzi očakávaním a výsledkom vyvoláva u ľudí negatívne pocity (Pittarello a kol., 2013). S nastupujúcim sebasúcitom prichádzame s výhovorkami ako ospravedlniť svoj čin. Je to pre nás jednoduchšie, ako akceptovať fakt, že nie sme takí dobrí ako ostatní. Zbavíme sa tak zodpovednosti a zotrvávame v presvedčení svojej vlastnej neomylnosti. Na záver vyvstáva otázka, či byť prvý nás skutočne robí šťastnými?

Simona Slivkaničová

Referencie

Pittarello, A., Rubaltelli, E., & Rumiati, R. (2013). You can’t be better than me: The role of the reference point in modulating people’s pursuit of wealth. Journal of Economic Psychology, 37, 65-76.

Suls, J., Martin, R., & Wheeler, L. (2002). Social comparison: Why, with whom, and with what effect? American Psychological Society, 11(5), 159-163.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Alkohol NIE, radšej knihu! .. Či naopak?

Neverím, že ste v priebehu dospievania aspoň raz nečelili vyrývačnej otázke rodičov, typu: „Máš málo peňazí, keď si kupuješ také somariny?“ Ako ale odpovedať? Napríklad takto: „Tak moja nová špirála mesačne je hlúposť, ale ďalšia orchidea k tým desiatim, čo už máš v okne, to je iné.“? Je pravda taká, že každý jednoducho túži po niečom inom? V čom sa teda produkty odlišujú, a prečo sa nevieme vždy zhodnúť na ich príťažlivosti? Možno ste už počuli o osobnostných charakteristikách Big Five: extraverzia, svedomitosť, prívetivosť, neuroticizmus a otvorenosť voči skúsenostiam. Vnímať ľudí napr. ako poctivých, spoločenských či dobrodružných je bežné. Počuli ste už ale o svedomitom produkte? Matz a kol. (2016) vytvorili unikátny koncept, v ktorom dané osobnostné črty nemajú len ľudia, ale aj produkty, ktoré kupujeme! A je to práve zhoda medzi našou osobnosťou a črtami tovarov, ktorá spôsobuje, že si najviac vyberáme práve tie. Ak ste otvorení skúsenostiam, láka vás napr. umenie,

Čítať ďalej

Hovoria činy hlasnejšie ako slová?

Hovoria č iny hlasnejšie ako slová? „Činy hovoria hlasnejšie ako slová.“ Na prvý pohľad to môže byť mätúce, pretože skutky nemôžu skutočne hovoriť. Akcie nemajú ústa, preto nemôžu nič povedať. Čo to vlastne znamená? V tomto výraze sú činy dôležitejšie ako slová. Alebo skôr to, čo niekto robí, má väčšiu hodnotu ako to, čo niekto hovorí. Veľakrát v jeden deň sme konfrontovaní s výberom, križovatkou, to zahŕňa náš rodinný život, vzťahy, prácu, dopravnú situáciu a všetko medzi tým. Často vieme, čo je potrebné urobiť, ale napriek tomu sa často rozhodneme urobiť druhú vec a dať ostatným svoje vlastné. A nie sme ani deti, sme dospelí, ktorí by mali vedieť, čo je správne robiť. Je smutné, že dnešný svet je posiaty ľuďmi, ktorí hovoria, že niečo urobia a potom sa rozhodnú urobiť čo chcú. Hovoria tak sväto, kritizujú ostatných za to, že „nie sú tak dobrý ako sú“, a napriek tomu robia veci často inak. Činy zobrazujú charakter a osobnosť osoby. To, čo niekto robí a ako sa v tejt

Čítať ďalej

ZA PENIAZE SI LÁSKU NEKÚPIŠ, ALEBO MOŽNO AJ ÁNO?

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu. Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka. Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným

Čítať ďalej

Čo nás vedie k daňovej poslušnosti alebo naopak k obchádzaniu daní? Stredobodom teórií sústrediacich sa na daňové chovanie boli vždy prípady daňových únikov. Vo všeobecnosti ľudia majú tendenciu nepúšťať majetok z rúk, a nie je to inak ani v prípade daní. Ak bola možnosť sa vyhnúť sa daniam, tak ju ľudia začali hľadať, tak vlády museli stanoviť rôzne opatrenia aby zabránili daňovým únikom. Podľa P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) medzi najčastejšie snahy každej vlády patria zvyšovanie rizika odhaľovania daňových únikov a sprísňovanie trestov za neposlušnosť. Je dôležitý vzťah občanov s vládou, ak vláde ľudia dôverujú tak to má pozitívny vplyv na daňovú poslušnosť. Vo výskume vo USA P. JIMENEZ a G.S. IYERA (2016) zistili že sociálne normy majú veľký vplyv na personálne normy občanov. Pojem personálna norma značí morálny kódex a očakávania človeka a práve personálne normy poukazujú koreláciu s dôverou ku vláde, teda to znamená že zmenou sociálnych noriem, sa dajú ovplyvniť perso

Čítať ďalej

Najprv práca, potom pláca?

Už ste niekedy dostali návrh, aby ste vyvinuli auto, ktoré bude šoférovať samo? Nie, nemyslím to nezničiteľné a hovoriace auto z osemdesiatych rokov, ktoré každý pozná pod menom KITT. V roku 2004 vyhlásila agentúra DARPA súťaž a ponúkla 1 milión dolárov tomu, kto zostrojí samoriadiace auto. Podmienkou bolo, aby dokázalo prejsť cez Mohavskú púšť viac ako 200 kilometrov. Táto súťaž je jedna z mnohých príkladov tkzv. ceny za inováciu. Sú to jednoducho výzvy, ktoré stanovujú nejaký cieľ a za splnenie cieľa ponúkajú finančnú odmenu. Avšak môže sa stať, že inovátor dokončí projekt, ale odmenu za to nedostane. Objavuje sa tu problém so záväzkom . Kým inovátor dokončí projekt, social planner (v ekonómii človek, ktorý má rozhodovaciu právomoc) môže finančné prostriedky, ktoré mali patriť jemu, presunúť na alternatívne projekty. Najznámejší príklad, ktorý opisuje tento problém so záväzkom, je príbeh hodinára Johna Harrisona. Britská vláda vypísala odmenu dvadsaťtisíc libier tomu

Čítať ďalej

Ekonomická psychológia FSEV

Vyhľadávať v tomto blogu