Ekonomická psychológia FSEV

Azda každý z nás sa už stretol s človekom sediacim na ulici pýtajúc peniaze či drobný príspevok. Často krát však na takýchto ľudí reagujeme s nedôverou pretože naša poskytnutá pomoc bola zneužitá. Všetci určite poznáme príbeh o náhodnom okoloidúcom, ktorému sa stali snáď všetky katastrofy sveta a pýta od nás malú pomoc v podobe vypožičania mobilného telefónu alebo malej finančnej sumy. Ako si potom môžeme byť istý ktorý je „ten ozajstný“ človek v núdzi, ktorý nezneužije našu dôveru ? Zmenili by naše rozhodnutie poskytnúť pomoc informácie o naozajstnej potrebe prijímateľa? V štúdii (Kandul, 2016) výskumníci použili HRU DIKTÁTOROV na skúmanie ozajstnej potreby prijímateľa daru či príspevku. V tejto hre bol použitý vplyv ex-post (dodatočných) a  ex-ante (budúcich) informácií a skúmanie toho či tieto informácie ovplyvnia darcu v ochote prispieť človeku, ktorý žiada o pomoc. Vo výskume teda chceli zistiť či je človek ochotný poskytnúť pomoc aj keď nemá žiadnu predstavu o tom,

Často predpokladáme, že keď si kúpime niečo, po čom dlho túžime (nové auto, nové oblečenie), ale aj pri mnohých významných udalostiach (povýšenie, nasťahovanie sa do nového domu), že nás to urobí šťastným. Z krátkodobého hľadiska to tak aj je. Postupom času však naša radosť mizne. Prečo je to tak? Ide totiž o fenomén, ktorý sa nazýva hedonická adaptácia. Emmerling a Qari (2017) skúmali efekt hedonickej adaptácie pri kúpe automobilu. Sledovaním úrovne šťastia tých istých osôb v priebehu niekoľkých rokov pred nákupom auta a po zakúpení auta zistili, že v priebehu 5 rokov úroveň individuálneho šťastia klesá o 1/3 práve kvôli hedonickej adaptácii. Jednotlivci zanedbávajú tento proces adaptácie a preto sa riadia neoptimálnym plánom spotreby. Ak by sme ho však začali predvídať, mohlo by to ovplyvniť naše rozhodnutia pri nákupe. Zvýšenie funkcie užitočnosti predmetu spotreby by sme mohli dosiahnuť zvážením možného znehodnotenia predmetu či zvážením budúceho vkusu. Bez ohľa

Daňové podvody sú vo svete celkom známa a bežná vec. V médiách často počujeme o známych hercoch, biznismenoch, športovcoch alebo tiež politikoch, či hlavách štátov a ich finančných a daňových podvodoch. Odhaduje sa, že až 10 – 15 % celosvetového finančného bohatstva je držaná cez pobrežné raje a mimo dosahu daňových úradov. Sú však bohatí ľudia naozaj náchylnejší a viac ochotní k takémuto podvádzaniu, alebo skôr ľudia v médiách podliehajú kognitívnej odchýlke, takzvanej selection bias (tzn. že ľudia sú skôr ochotní rozprávať o veľkých prominentných prípadoch, nevšímajúc si potenciálne viac časté, ale menšie prípady podvádzania obyčajných ľudí)? V experimente od Grundmann a Lambsdorff (2017), sa títo autori snažili zistiť odpoveď na túto otázku. Autori, na základe výsledkov experimentu uvádzajú, že existuje istá psychologická sila, ktorá spôsobuje, že osoby s vysokým príjmom sú ochotnejšie podvádzať. Táto psychologická sila môže súvisieť s ďalšou kognitívnou odchýlkou a to self

Staré známe porekadlo, ale je to skutočne tak? Sú peniaze naozaj to, čo určuje našu hodnotu? Ako sami pristupujeme k sebe alebo k ostatným ľuďom? Skús sa zamyslieť sám nad tým, aké sú tvoje ciele a ašpirácie. Asi sa zhodneme na tom, že by si chcel mať niekde v blízkej budúcnosti dobre platenú prácu, byt, auto alebo nepozerať v obchode na cenovky. Viem, zniem ako Renton z Trainspottingu.     Ale reálne, keď si v duchu predstavíš boháča, tak aké charakteristické črty mu najčastejšie pripíšeš? Samozrejme veľa peňazí nie je vlastnosť, ani jachta, ani manželka, ani milenka, ani milenkina milenka.   Ak si ho predstavíš ako osobu, ktorá je sebavedomá/ľúbivá, (možno) vzdelaná s vecami pod kontrolou. (Inak povedané multitalentovaný čávo, alebo pre gender korektnosť multitalentovaná čaja.) Tak si tipol správne, presne toto sú atribúty „bohatšej“ časti našej populácie podľa De Arauja a Lagosa (2012). Boli skôr lóve alebo to, že sa ľúbime (možno takí, akí sme)? Nad niečím podobným

Na finančné hospodárenie majú vplyv rôzne premenné. Skúmané už boli dlhy alebo úspory v súvislosti s očakávaniami či postojmi k riziku. Dávno už napríklad vieme, že pre prípad núdze sporia predovšetkým ľudia, ktorí majú blízko do dôchodku a tí, ktorí majú pesimistickejší pohľad na svoju budúcu finančnú situáciu. Ak teda máte po päťdesiatke a neočakávate, že štát vám zabezpečí luxusný dôchodok je pravdepodobnejšie, že akú-takú finančnú rezervu už budete mať. Ak sa naopak pozeráme na našu finančnú budúcnosť pozitívne, je tu pozitívny vzťah medzi našimi očakávaniami, že financie nám chýbať nebudú a výškou nezabezpečeného dlhu, ktorý si vezmeme. Ako však ovplyvňuje model Big Five náš prístup k nezabezpečeným dlhom? Výskum Browna a Taylora (2014) odhalil rozdielne osobnostné črty medzi jednotlivcami a pármi, ktoré sú pozitívne spojené s veľkosťou dlhu. Ukázalo sa, že v porovnaní s ostatnými črtami hrajú vo výške dlhu najväčšiu úlohu extraverzia pokiaľ ide o jednotlivcov, avšak pokiaľ

Problematika ekonomickej nerovnosti je v súčasnej spoločnosti stále aktuálnejšia. Podľa štatistických ukazovateľov sa nerovnosti v príjmoch od roku 1989 výrazne prehlbujú. Bohatí sa stávajú bohatšími, a chudobní, naopak, ešte chudobnejšími. Možno trochu prekvapujúcou informáciou je fakt, že Slovensko je na tom v porovnaní so zvyškom sveta veľmi dobre. Tzv. Giniho koeficient slúžiaci na percentuálne vyjadrenie rozdelenia príjmov v populácií krajiny hovorí o 25% (OECD) nerovnosti (na škále 0-100%), čo nás radí zhruba na úroveň Švédska či Fínska. Dnes sa platy síce zvyšujú, ľudia sa však nezdajú byť spokojní. Je teda možné vnímať aj pri zvyšovaní platov rozdiely? Alebo sú ľudia neukojiteľnými mamonármi bez možnosti uspokojenia svojich túžob? Existujú dva zaužívané spôsoby zvyšovania resp. znižovania platov. Absolútny, kedy sa mzda zmení o fixne stanovenú čiastku, a relatívny, kedy je zmena vyjadrená percentuálne. Vychádzajúc z doterajších výskumov prevláda názor, že kým absolútn